Ako keď vylezieš na skalu,
kde skôr chytíš infekčnú chorobu ako dych,
ale aj tak ohlušuješ ozvenou besnú lesnú zver.
A skáčeš šťastím aj s rizikom pádu.
Aj ten pád skáče.
A dokonca aj to riziko.
Možno aj plačeš, lebo mesto, ktoré poznáš,
zrazu vidíš
a nepoznáš,
lebo je len bodkou, zhlukom panelov
a vyprchaných duší.
A ty vieš príliš veľa o vyprchaných dušiach,
takže to poznáš.
Cez tú námahu a slzy,
bodkované a duševné poznania,
vtedy je to ako keď vylezieš na skalu.
A to je dobré.
Aj viera je dobrá.
Väčšinou verím v žaby,
lebo žaby sú tiež dobré.
Nech len kŕkajú!
Kŕkavo sa krútiac krvavou krivou krajinou
by sa podľa studených mokrých zákonov
mali preskákať
(predbehnúť sa, ako je to bežné)
až k nám.
Veľmi hlboko
cez žalúdok,
až do našich duší.
A kričať že kŕŕŕ,
a pískať že kŕŕŕ,
a vrieskať že kŕŕŕ,
že kŕdle z nás nepočúvali
a nevideli žaby.
Mali by to zvládnuť.
A bude to dobré.
